Let the River Flow (2023)

During summer 1979, Ester moves to Alta in Northern Norway to begin teaching at an elementary school. Like many Sámi at the time, she is ashamed of her heritage and conceals her ethnicity. Ester goes to great lengths to fit in, even joining in with the derogatory jokes. When her cousin Mikkhal takes her to a camp by the Alta River, where people are demonstrating against the building of a dam, Ester learns how the fight for the river is also a revolt against the years of brutal racism and discrimination against her people. After a major confrontation with the police, Mikkhal and some other Sámi decide to go to Oslo to hunger strike in front of the Parliament. Knowing what is at stake, Ester realises it is time to make a stand…

Basada en els fets que van inspirar a tota una generació de joves noruecs. Un retrat apassionant i commovedor de la lluita dels Samis per la seva supervivència i reconeixement dins de la comunitat internacional. Durant l'estiu de 1979, Ester es muda a Alta, al nord de Noruega, per a començar a treballar com a mestra. Igual que molts samis en aquest moment, sent vergonya de la seva herència i oculta la seva ètnia. Ester fa grans esforços per encaixar-hi, fins i tot participa en acudits despectius. Quan el seu cosí Mikkhal la porta a un campament en el riu Alta, on la gent està manifestant-se en contra de la construcció d'una presa. Ester descobreix que la lluita pel riu també és una revolta contra anys de brutal racisme i discriminació contra el seu poble.

Léto 1979, severní Norsko. Ester začíná učit na základní škole v Altě. Stejně jako mnoho dalších Sámů se za svůj původ stydí a snaží se ho pod vlivem všudypřítomné diskriminace skrývat. Když ji její bratranec Mikkhal seznámí s protesty proti stavbě přehrady na řece Alta, zjistí, že boj Sámů za záchranu řeky je zároveň bojem proti všudypřítomnému rasismu a diskriminaci. Když se Mikkhal a další Sámové po střetu s policií rozhodnou přenést protesty do Osla, Ester cítí, že se musí rozhodnout, zda se...

Im Herbst 1979 zieht die Samin Ester ins nordnorwegische Alta, um ihren ersten Job als Vertretungslehrerin an einer Grundschule anzutreten. Viele Norweger begegnen Samen in dieser Zeit mit Verachtung und Geringschätzung, daher setzt sie alles daran, ihre Herkunft zu verheimlichen, und lacht selbst bei den abfälligsten Witzen lieber mit. Als ihr Cousin Mihkkal sie zu einem Protestcamp gegen einen Staudammbau am Altaelva mitnimmt, begreift sie, dass der Kampf um den Fluss auch ein Aufstand gegen Jahrhunderte von brutalem Rassismus und Diskriminierung gegenüber ihrem Volk ist. Nach einer heftigen Auseinandersetzung mit der Polizei beschließen Mihkkal und einige samische Aktivisten nach Oslo zu fahren, um vor dem Parlament in Hungerstreik zu treten. Ester weiß, was auf dem Spiel steht, und sie begreift, dass sie ihren Beitrag leisten muss. Sie stürzt sich in einen konfliktreichen Kampf für die Rettung des Flusses und das Recht, man selbst zu sein.

Noruega, años 70, durante el conflicto alrededor de la construcción de una planta hidroeléctrica en el río Alta, en Finnmark, al norte del país. El proyecto afecta tanto a la fauna del lugar, en especial renos y salmones, como a la actividad social y económica de la comunidad sami, un grupo étnico que habita en Laponia. La resistencia y las protestas de los samis supusieron un punto de inflexión en la historia de su comunidad al colocar en el foco mediático sus derechos como pueblo indígena. Una de ellas es Ester, joven que oculta su identidad para evitar exponerse al racismo. Cuando, de repente, Ester se encuentra en medio de las manifestaciones contra la construcción de una gran presa en Alta, comienza un viaje personal para salir de la vergüenza que ha arrastrado durante tanto tiempo.

Noruega, años 70, durante el conflicto alrededor de la construcción de una planta hidroeléctrica en el río Alta, en Finnmark, al norte del país. El proyecto afecta tanto a la fauna del lugar, en especial renos y salmones, como a la actividad social y económica de la comunidad sami, un grupo étnico que habita en Laponia. La resistencia y las protestas de los samis supusieron un punto de inflexión en la historia de su comunidad al colocar en el foco mediático sus derechos como pueblo indígena.

Tositapahtumiin perustuva Anna joen virrata sijoittuu keskelle 1970–80-luvun taitteen dramaattista kiistaa, jossa saamelaisyhteisön johtama kansanliike nousi vastustamaan Pohjois-Norjan Altajoelle rakennettavaa vesivoimalaa – ja samalla puolustamaan saamelaisten oikeutta olla olemassa. Saamelaisuutensa kätkemiseen tottunut opettaja Ester päätyy Altan tapahtumien myötä tilanteeseen, jossa oman taustan piilottaminen ympäröivältä yhteiskunnalta ei enää tunnu mahdolliselta.

Alors qu’en Norvège le projet d’un barrage menace la survie des Saamis, une jeune enseignante de la communauté rejoint le mouvement de résistance.

1979. gads. Estere nupat ir pārcēlusies uz Norvēģijas ziemeļiem, lai uzsāktu darba gaitas pamatskolā. Būdama sāmiete, viņa izjūt iedzimtu, pat negribētu kaunu par savu izcelsmi – divdesmitgadniece mēģina iejusties, rasistiski jokot un pazust starp visiem pārējiem. Drīz brālēns Mikāls viņu aizved uz protestu pie Altas upes, lai apturētu dambja būvniecību. Kad sāmu kopienas pārstāvji piesaka bada streiku iepretim parlamenta ēkai Oslo, Esterei nepieciešams izvēlēties, kas viņa vēlas būt un vai viņa maz ir gatava atteikties no sevis pašas. Fabula par jauna cilvēka sevis apzināšanos, diskriminācijas politiku un cīņas spara malkiem, kas pakrūtē mutuļo vairākām paaudzēm.

In de zomer van 1979 verhuist Ester naar Alta in Noord-Noorwegen om les te gaan geven op een basisschool. Zoals veel Sámi in die tijd, schaamt ze zich voor haar afkomst en verbergt ze haar etniciteit. Ester doet er alles aan om erbij te horen en doet zelfs mee met de denigrerende grappen. Wanneer haar neef Mikkhal haar meeneemt naar een kamp aan de rivier de Alta, waar mensen demonstreren tegen de bouw van een dam, leert Ester hoe de strijd om de rivier ook een opstand is tegen de jaren van bruut racisme en discriminatie tegen haar volk. Na een grote confrontatie met de politie besluiten Mikkhal en enkele andere Sámi naar Oslo te gaan om in hongerstaking te gaan voor het parlement. Ester weet wat er op het spel staat en beseft dat het tijd is om een standpunt in te nemen...

Ester flytter til Alta høsten 1979 og begynner i sin første jobb som lærervikar. For å passe inn i kollegiet holder hun sin samiske bakgrunn skjult. Esters fetter er sameaktivist og deltar i demonstrasjonene mot det planlagte vannkraftverket i Altaelva. Når Ester blir med ham til protestleiren starter hennes oppvåkning og reise ut av skammen. Hun kaster seg inn i en konfliktfylt kamp for bevaring av elva og for retten til å være seg selv.

Эстер скрывает свою национальную принадлежность, чтобы не подвергаться нападкам. Но когда она начинает ходить на демонстрации против строительства большой плотины в Альте, начинается её личный путь избавления от стыда, который она так долго испытывала.

Leto 1979, severné Nórsko. Ester začína učiť na základnej škole v Alte. Rovnako ako mnohí iní Sámovia sa pod vplyvom všadeprítomnej diskriminácie hanbí za svoj pôvod a snaží sa ho skrývať. Keď ju jej bratranec Mikkhal oboznámi s protestami proti výstavbe priehrady na rieke Alta, zistí, že boj Sámov za záchranu rieky je aj bojom proti všadeprítomnému rasizmu a diskriminácii. Keď sa po konfrontáci s políciou Mikkhal a ďalší Sámovia rozhodnú preniesť protesty do Osla, Ester cíti, že si musí vybrať..